História lásky

Inscenácia História lásky mala byť pôvodne iba mapou historických básní o romantickej láske. 
Napokon však padlo rozhodnutie dovoliť textu obsiahnuť príbehy – príbehy, ktoré už svojou jednoduchosťou prezrádzajú, že sú skutočné. 
Posledný do textu vstúpil Rozprávač. Rozprávač, ako bádateľ sveta, ako niekto, s koho predstavami sa môžeme zahrávať, koho ilúzie môžeme rúcať, koho obraz o svete môžeme budovať.

“Hľadám niekoho, kto ma naučí zostať na mieste. Hľadám svoje miesto.”
“Niekoho, kto bude stáť pri mne, nech sa bude diať čokoľvek. Snívať so mnou a pomáhať mi plniť si všetky sny.”
“Niekoho, kto pochopí, že ja vlastne nechcem utekať, len chcem aby ma pevne zovrel v náručí a prečkal, kým prestanem plakať.”
“Hľadám niekoho, kto so mnou bude starnúť. A s kým budem slabnúť, a predsa sa nikdy nebudem cítiť slabý.”

„Romantickú lásku vieme jednoducho rozdeliť do troch kategórií: žiadostivosť, príťažlivosť a puto. Každá z daných kategórií je identifikovaná súborom uvoľňovaných hormónov. Žiadostivosť, alebo inak povedané atrakcia, uvoľňuje testosterón a estrogén, zatiaľ čo druhá fáza – príťažlivosť – dopamín, serotonín a norepinefrín – hormóny zodpovedné za to, že cítime to teplo pri srdci, šteklenie v žalúdku.  V konečnom štádiu, ktoré by sme mohli nazvať putom aj pripútaním, mozog uvoľnuje oxytocín a vazopresín.
Hocijako neromanticky to znie, na lásku existuje recept. Jednoduchý názov, pár jednoduchých chemických zlúčenín.“

– International Science Council, 14.2.2020